Svátek má: Iva

Komentáře

Eduard Chmelár

historik, politický a mediální analytik

Kto je Alexander Dugin

Keby boli naše médiá naozaj slobodné a nezávislé, viem si predstaviť zajtrajšie titulky novín: „Predseda Výboru NR SR pre obranu a bezpečnosť Juraj Krúpa schvaľuje vraždu novinárky.“

Príspevok tohto politického prebehlíka na sociálnej sieti o atentáte na Dariu Duginovú, pracujúcu pre ruskú štátnu televíziu RT, bol primitívny aj na jeho povestnú extrémne nízku úroveň. O dcére známeho ruského filozofa Alexandra Dugina, ktorá schvaľovala ruskú inváziu na Ukrajinu, si môžeme myslieť čokoľvek, ale tešiť sa z jej smrti, prirovnávať ju k Stalinovi a Hitlerovi a hovoriť o nej ako o „surovej ruskej nacistke“, je len ďalšie prerazenie suterénu, o ktorom si slušne vychovaný človek naivne myslí, že hlbšie dno už neexistuje. Ak sme súčasťou kultúry, ktorá sa pred majestátom smrti vždy s pokorou stíši, potom takéto prejavy sú útokom na samú podstatu našej civilizácie a Krúpa by mal byť zbavený verejnej funkcie bez ohľadu na to, či ostane alebo neostane súčasťou vládnej koalície. Ostáva už len čakať na to, že prezidentka, ktorá tak rada moralizuje nad nenávisťou a rozdeľovaním spoločnosti zo strany opozície, rázne odsúdi takéto hulvátske správanie...

Dôvod, prečo píšem tento status, je však samotná osoba Alexandra Dugina. V dnešnej ére, keď je každý omyl, dokonca odlišný legitímny názor považovaný za šírenie hoaxov a dezinformácií, je masové mediálne označovanie ruského filozofa za „Putinovho ideológa“ učebnicovou ukážkou zámerného šírenia lži. Tento nezmysel sa už traduje tak dlho a zámerne, že by sme mali uviesť veci na pravú mieru.

Putin sa s Duginom nikdy nestretol, nikdy ho necitoval a je otázne, či ho vôbec čítal. A hoci sa ich názory v niektorých veciach prelínajú, filozofov vplyv na ruského prezidenta je značne, značne prehnaný. Je veľmi jednoduché označiť Alexandra Dugina za fašistu. Keďže tento termín je v dnešnej dobe skôr zneužívaný a jednotlivé strany sa ním ohadzujú ako nadávkou, bude lepšie, ak ho označíme za predstaviteľa extrémnej ultrakonzervatívnej pravice a vysvetlíme si na konkrétnych príkladoch, čo to znamená.

Alexander Dugin patril za minulého režimu k avantgardnej disidentskej skupine, ktorá koketovala so satanizmom, okultizmom a nacizmom. Jeho vzorom bol v tom čase Wolfram Sievers – nacistický bádateľ v oblasti paranormálnych javov. Pracoval v archíve KGB, kde mal prístup k zakázanej literatúre o slobodomurárstve, fašizme a pohanstve. Mal fenomenálny talent na jazyky, hovorí plynulo po anglicky, taliansky, španielsky, nemecky a francúzsky. Definoval sa ako antikomunista a v roku 1988 sa pripojil k ultranacionalistickej skupine Pamjať, ktorá je v Rusku považovaná za fašistickú. Potom sa stal zakladateľom Národnej boľševickej strany, ktorú súd v roku 2005 zakázal. Neváhal však prijať ponuku Gennadija Zjuganova a pomáhal mu napísať politický program pre Komunistickú stranu Ruskej federácie. Na prelome tisícročia bol krátky čas poradcom vtedajšieho predsedu ruského parlamentu Gennadija Selezňova, komunistického politika, ktorý bol v roku 2002 zo strany vylúčený. Selezňov si potom založil Stranu zjednotenia Ruska. Vtedy ho považovali za sociálneho demokrata a podporoval ho aj Michail Gorbačov.



Jeho vplyv vzrástol už v roku 1997, kedy napísal knihu Základy geopolitiky, ktorá sa stala učebnicou na vojenskej akadémii a znepokojila politické i spravodajské kruhy v USA. Hlavnou myšlienkou jeho geopolitického uvažovania je vízia „euroázijského impéria od Dublinu po Vladivostok“, ktoré chcel rozšíriť aj na juh o prístavy v Indickom oceáne. V tomto období začal rozpracovávať vlastnú podobu „ruského fašizmu“, ktorý odlišoval od nemeckého. Tvrdil, že ruský fašizmus na rozdiel od národného socializmu nemá rasistické a šovinistické aspekty. Dugin sníval aj o „turecko-slovanskej aliancii“, ktorá našla svoj ohlas aj v samotnom Turecku, hlásal odmietnutie atlanticizmu, liberalizmu a hegemónie USA. Pokúsil sa o syntézu ruského pravoslávneho kresťanstva a pohanstva, pretože podľa neho ruské pravoslávie si zachovalo ezoterický charakter, ktorý sa v západnom kresťanstve úplne stratil.

Je pravdou, že Dugin spočiatku Putinovi veľmi lichotil a stál jednoznačne na jeho strane. Jeho obdiv k nemu hraničil s fanatizmom. „Putin je všade, Putin je všetko, Putin je absolútny, Putin je nenahraditeľný,“ hlásal v roku 2007, pričom tvrdil, že Putin nemôže mať odporcov a ak áno, sú duševne chorí a treba ich hospitalizovať. Všetko sa zmenilo po Majdane, keď Duginovi začalo prekážať, že Putin je málo radikálny. Keď 2. mája 2014 ukrajinskí nacionalisti upálili 42 ľudí v Odese a úrady to odmietali dôkladne vyšetriť, Dugin volal po zabíjaní vinníkov. „Zabite ich! Zabite ich! Zabite ich! Už žiadne rozhovory s nimi!“ vyjadril sa pre médiá. Po tomto vystúpení ho prepustili z Lomonosovovej univerzity, kde bol profesorom sociológie. Ruskému prezidentovi vyčítal, že nepomohol povstalcom na Donbase po ofenzíve ukrajinskej armády v júli 2014. O mesiac neskôr vyzýval na vymazanie ukrajinskej identity.

Napriek tomu, že viaceré úrovne a kombinácie Duginovho uvažovania vyzerajú byť šialené, treba ho čítať. S nálepkami si vystačíme u nás, kde neexistuje slobodná diskusia, v západnej Európe sú o niečo poctivejší. Veľmi zaujímavá bola napríklad diskusia Alexandra Dugina so známym francúzskym filozofom Bernardom Henri-Lévym. Henri-Lévy je konzervatívec, za ktorého sa rád považuje aj sám Dugin, ale táto diskusia jasne ukázala, že Dugin je zmätený v pojmoch a bezradný v metodológii. Určitou pascou je, že s Duginom môže v určitých veciach súhlasiť aj demokrat. Svojim fanúšikom, čitateľom, poslucháčom, študentom občas vysvetľujem, že extrémistu nemusíte identifikovať ako kritika javov, s ktorými nie je spokojná spoločnosť všeobecne – ale vždy ho identifikujete podľa toho, čo navrhuje namiesto toho. Podobne ako odporúčam čítať Brzezinského Veľkú šachovnicu (nie preto, že by som s ňou súhlasil, ale preto, lebo nám odhaľuje, ako uvažuje americký establishment), z tých istých dôvodov je užitočné čítať Duginovu Štvrtú politickú teóriu.

Pre Kremeľ je Dugin skôr otravnou príťažou ako inšpirujúcim intelektuálom. Naďalej však platí, že Dugin vzrušuje skôr verejnosť na Západe ako v samotnom Rusku. A aj atentát na jeho dcéru vyvolal viac pozornosti v Londýne a Paríži ako v samotnej Moskve. Nuž ale keby neboli naši novinári takí hlúpi a nevzdelaní, toto všetko si dokážu overiť veľmi rýchlo. Očakávam, že za tieto nepohodlné informácie ma opäť nejaký intelektuálny polotovar označí za proruského a proputinovského, ale mňa už tieto trápnosti dávno nezaujímajú, pracujem v službách pravdy, nie moci.

Eduard Chmelár

Označili byste Rusko jako teroristický stát?

Ano
transparent.gif transparent.gif
26%
Ne
transparent.gif transparent.gif
49%
Nevím
transparent.gif transparent.gif
25%